Obdobie pred odchodom na vysokú školu bolo veľmi hektické. Keď sa však naskytla príležitosť, neváhal som, a aspoň na pár hodín som utekal pred každodennými problémami do náruče Malého Dunaja.
Po ulovení mojej životnej ryby práve na tejto rieke som začal vnímať všetko navôkol tak trochu inak. Pre to som každú chvíľku pri vode poberal veľkými dúškami. Uvedomoval som si, že sa tu dlhý čas neukážem, chcel som si všetko zapamätať také, aké to bolo.
Príchod do Brna a sním aj do „života“ ma ochromil natoľko, že som sa k rybám dostal až teraz, po vyše dvoch mesiacoch od mojej poslednej výpravy. Aj túto správu píšem až po dlhom časovom odstupe priamo na brehu Malého Dunaja.
Od mojej poslednej návštevy sa tu veľa vecí zmenilo. Okrem každoročnej zmeny prostredia vplyvom striedania ročných období tu počas tých niekoľkých mesiacov stihli ľudia narobiť poriadnu paseku. Miesto, ktoré som pred tým navštevoval bolo síce upravené, ale všade navôkol rástol hustý porast. Teraz, keď sa pozriem na hmlou zahalený breh, vidím násyp, slúžiaci opäť ako inak pre poľovníkov, ktorý znovu páchajú každoročný kačací holokaust. Ach, aká škoda, človek sa asi nikdy nepoučí.
Pohľad do hustej hmly mi však vynára spomienky, zo spomínaných krátkodobých výprav.
Spomínam si, že každá jedna výprava netrvala viac ako dvanásť hodín. Lovil som priamo pod nohami na okraji koryta. Po tichu, bez kŕmenia, iba s PVA pančuchou naplnenou mixom Kill Krill peliet a methoďáku.
Boilies som väčšinou napichoval na vlas dvojmo tak, aby som rybám ponúkol čo možno najväčší a najatraktívnejší kus potravy. Veľkosť háčiku však zostávala na nemennom čísle 6.
Zábery boli zväčša striedme, behom tak krátkej doby mi väčšinou prišla jedna - dve jazdy, ktoré ale vždy končili pekným kaprom okolo desiatich kíl. Zámerne neudávam presné váhy, keďže behom tak krátkej doby je každý záber cenný a každá ryba má pre mňa cenu zlata.
Zaujímavé bolo sledovať, ako ryby postupom času prestávajú reagovať na moje osvedčené Salmon&peach a Kill Krill a oveľa viac im chutil Tuniak, ktorému som až toľko neveril. Tri krátke výpravy za sebou mi však dokázali jeho účinnosť.
Je päť hodín ráno a sa budím na klopanie na okno. Sťahujem okienko a z druhej strany počujem len slová: „Nezľakni sa, budem strieľať.“ Skôr než som si vôbec uvedomujem o čo ide, ozývajú sa dva výstrely, za ktorými nasleduje šplechot kačky, padajúcej do vody.
V zápätí na to počujem, ako do vody skáče poľovný pes, pre vytúžený úlovok. Do toho všetkého hurhaja sa ozýva ešte aj signalizátor, ktorý sa rozozvučal po náraze psa do mojich prútov.
Čo je veľa, to je veľa. Vychádzam z auta a dávam sa z poľovníkom do reči. Po krátkej výmene názorov uznáva, že mi „kazí“ rybačku a ospravedlňujúc sa odchádza.
Je koniec... Prácne nakŕmené miesto je vyplašené tak, ako sa len dá, zlomený úchyt signalizátoru a odtrhnuté montáže sú dostatočným dôvodom, aby som to zbalil. Odchádzam naspäť do Brna.
Štúdium na vysokej škole mi uberá všetok možný čas, ktorý by som mohol venovať rybám a tak neviem kedy sa opäť dostanem k vode. Verím však, že to bude dostatočne skoro na to, aby som sa s Vami podelil o ďalšie krásne zážitky z niektorej zo Slovenských alebo Českých riek. Veď kapre plávu naprieč celým svetom. :)
Erik Voltemar