Nie je to tak dávno čo som podnikol jednu krátku výpravu na zaujímavé štrkovisko na západnom Slovensku. Pomaly sa schyľoval čas, kedy sa poberiem do Brna a s mojim dobrým priateľom Tomášom „ Lofom“ Polášekom sa dlho neuvidím. Pre to som práve túto výpravu venoval jemu.
Keďže Lofo sa až toľko rybám nevenuje, bolo to pre neho príjemné prekvapenie keď som mu oznámil, nech si zbalí všetko potrebné a vyrážame.
Cesta nám ušla ako voda v rieke a po necelej hodine sme boli na mieste. Hneď od začiatku som vedel, že prísť na taktiku, ktorá by nám vyniesla krajšiu rybu, bude veľmi náročné. Zvyk v podobe železnej košele sa však nedal poprieť a tak zvíťazila osvedčená taktika lovu s PVA pančuchou a výraznou nástrahou.
Dipovaný Kill Krill a Krillberry sme nasadili do boja spoločne s šestkou Centurionom na stuženom nadväzci. Prvé kapre na seba nenechali dlho čakať, ale ani jeden nemal viac než 5 kg. Síce sme sa do sýtosti zahrali s menšími rybami, ale ustavičné zábery nám nedávali ani chvíľku pokoja. Krátka porada nakoniec skončila nápadom, použiť tvrdé nedipované boilies, ktoré sme pre väčšiu atraktivitu obalili do cesta.
Takáto single-bait bez pridaného kŕmenia nám darovala potrebný čas, ktorý sme spríjemňovali dobrým jedlom a príjemnou debatou. Po dlhšom sledovaní hladiny si Lofo všimol ryby väčších rozmerov, ktoré čerili hladinu v úctyhodnej vzdialenosti od brehu. Pri lepšej obhliadke sme zistili, pre čo tomu tak je. Asi sto metrov od brehu sa tiahol pás potopených stromov, ktoré boli pre kapre perfektným útočiskom. Rozhodli sme sa teda prehodiť naše montáže na potrebnú vzdialenosť.
Krilletový single-bait dopadá na hladinu a my sledujeme vlnu, spôsobenú vyplašenými kaprami. Do večera nám od stromov neprichádza žiaden záber a tak po výdatnej večeri usíname spánkom zaslúženým. Asi o jedenástej v noci prichádza prvá jazda, ktorú Lofo zdárne premieňa na krásneho šupíka.
Ani nie hodinu od prvej lepšej ryby prichádza záber aj na môj prút a mne sa darí vydolovať kapra s váhou 12kg. Spokojne znovu zaspávame. Budí nás až ďalší záber, to už je ale slniečko na oblohe a tak sa môžeme opäť pokochať krásnym, zdravým šupináčom. Tento raz je o niečo menší než ten predošlí, ale to vôbec nevadí. Už tak sme si dobre zachytali a aj na Lofovi vidím, že je z rybačky priam nadšený. Lofo ukončuje víkend posledným kaprom, ktorý zabral doslova v hodine dvanástej, tesne pred odchodom.
Pri ceste domov spomíname na krásne časy v škole a ja cítim, že pri spomienke na tých pár krásnych rokov sa mi tisnú slzy do očí. Veď lúčiť sa s dobrým priateľom je vždy ťažké. Avšak koniec končí vždy šťastne, a pokiaľ sa neskončí šťastne, ešte nie je koniec.
Lofo mi bol počas mojich rokov na strednej škole veľkou oporou a teraz, keď už obaja „zarezávame“ niekde inde viem, že je jeden z ľudí, ktorý pre mňa znamenajú mnoho. Verím teda, že sa spoločne určite ešte stretneme. A možno že sa ten príbeh ukončí tak ako sa začal...
Erik Voltemar