Raz to muselo prísť...

Je 22.00 a mne zvoní mobil. Na jeho konci kričí kamarát: „obliekaj sa, ideme pozrieť veľkého kapra. Chlapi chytili nejakého veľkého lysca, váhu majú iba do 22kg a nestačí im!“

Tak takýto telefonát ma čakal na začiatku júna. Samozrejme som nechal všetko tak, zobral váhu a foťák a tešil sa na pohľad na veľkého kapra, ktorých bohužiaľ v našich zväzovkách stále ubúda.

Keď chlapi kapra rozbalili zo saku a ukázalo sa jeho krásne čistučké, na výter pripravené telo, smutne som si povzdychol nad všetkými takýmito rybami, ktoré sa ešte stále a dosť pravidelne odvážajú z našich vôd, alebo sa prevážajú do súkromných rybníkov. Druhá myšlienka smerovala na všetky moje utrápené roky a výpravy na túto lokalitu, ktorá patrí medzi najväčšie u nás. Nech som robil, čo som robil, stále ma šťastie akosi obchádzalo a doslova som sa trápil. Nevychádzalo mi tu naozaj nič a preto som na ňu na niekoľko sezón doslova zanevrel.

Ukázal som sa tu iba občas pozrieť si dajakú peknú ulovenú rybu, alebo som vybehol za kamošmi na gulášik, ale väčšinou vždy bez prútov. Prakticky môžem povedať, že to bola asi jediná lokalita, kde som skoro vždy vyhorel... 

Teraz tu však stojím nad obrovským lyscom a tajne si prejem, aby tu takýchto rýb plávalo a prežilo stále viac a samozrejme snívam, že si podobného kapra na tejto lokalite niekedy poťažkám aj ja vo vlastných rukách. Rybu ešte vážime, mala presne 23,1kg a po menších peripetiách a prehováraniach ju chlapi púšťajú nazad do jej domova... 

Keďže bola tma a čo sa okolia týka som toho moc nevidel už po dvoch dňoch sa vraciam na miesto činu a na všetko sa pozerám aj za denného svetla. Stále však bez prútov. Jediným parťákom bol môj synček, ktorého veľmi upokojuje hádzanie kamienkov do vody. Tu keby hádzal aj pol roka tak neubudne. Je cca 20.00 a ja pomaly pomýšľam na odchod. Vravím si: „ešte päť minút a ideme“. V tom registrujem vpravo od nášho stanoviska asi 80m od brehu prevaliť sa veľkú rybu. Za dve minúty to isté a za ďalších päť znova. Venujem tomu však len malú pozornosť.

Na druhý deň tam sedím s Martinkom znova a opäť sa to všetko opakuje. Prichádza čas okolo 20.00 a na tom istom mieste sa znova ukazuje veľká ryba. Tento raz som ju dokonca zahliadol o trochu pozornejšie a hlavou mi prebehla myšlienka: „lysec ako prasa“. Na tretí deň mi to už nedá pokoja a znova tu sedím so synom v plnej kamienkovej pohotovosti a navyše vyzbrojení ďalekohľadom.  Sledujem hladinu. Je však už úplne iné počasie. Rozfúkal sa dosť silný severný vietor, čo pozorovanie dosť komplikuje, ale aj tak verím, že rybu znova uvidím. Ako sa približuje dvadsiata hodina som stále vo väčšom a väčšom napätí. Je asi 20.05 a ryba, alebo ryby sa znova ukazujú. Tento raz pozorujem dokonca až tri rozdielne vyhadzujúce sa a prevaľujúce sa ryby.

Teda aspoň si to myslím. Priznám sa, že som už v takom tranze, že celý zbytok večera, celú noc a aj celý budúci deň nepremýšľam nad ničím iným, iba ako si tam nahodím oba prúty. Stále mi chodí po rozume milión montáží a rôznych taktík. Len už aby to tam ležalo. Všetko sa vydarilo a ja o 19.00 už stojím na brehu s udicami v ruke a už po pár minútach smerujú obe montáže do miesta kde sa predošlé dni ryby ukazovali. Keďže mám na lov iba pár hodím, tak montáže som mal už pripravené z domu, dokonca aj boilies som si navliekol popredu, len aby som mal udice, čo najdlhšie vo vode... 

Najupokojujúcejšia činnosť - hádzanie kamienkov

Tak karty sú hodené a mnou stále lomcuje taký ten zvláštny vnútorní pocit, že sa niečo zaujímavé udeje. Ako však plynuli minúty, tak sa ma viac a viac zmocňovať myšlienka, kde vlastne sedím, čo všetko som tu už zažil a ako sa mi tu nikdy nedarilo. Môj entuziazmus pomaly opadá a verte, či neverte začal som pomýšľať už nad tým, ako to o pol noci zbalím a spokojný a bez záberu odídem a zasa ma tu nikto dlhšie neuvidí.

Z tejto skepsy ma však vyrušuje krátke pípnutie ľavého prútu, kde je nastražení ananásový kaprí bonbónik z tenučkou vrstvou plávajúcej Pop-Up pasty rovnakej príchute. Swinger sa jemne pridvihol k prútu a asi po dvoch sekundách sa k nemu prilepil úplne a pomaly sa roztáča aj cievka navijáku.

Je presne 19.50. Sprvu neverím vlastným očiam, ale inštinkt lovca sa prebúdza naplno a ja beriem prút do rúk, jemne prisekávam a som zaskočení silou ťahu na druhom konci. Ryba mi berie z navijáku stále ďalšie a ďalšie metre vlasca a mne hlavou prebleskujú myšlienky, že sa mi zapla jedna s tých väčších rýb, ktoré som predošlé dni pozoroval. Pocity sú však hodne zmiešané, pretože sa mi pred očami odohrávajú všetky tie smolné okamyhy, ktoré som tu zažil a tak to veľké nabudenie strieda strach a nervozita.

Tie dlhoročné skúsenosti mi vravia, že ťahám veľkú rybu, ale s pribúdajúcimi minútami som stále viac a viac nervózny. Už to trvá viac ako desať minút a za mnou sa zbiera slušná kôpka rybárov aj okolo idúcich, ktorý sledujú celé toto divadlo. Po uplynutí ďalších asi desať minút sa mi konečne darí rybu dotiahnuť do plytšej vody, ibaže nastáva problém s rastlinami pri brehu. Preto prosím prítomných rybárov, aby mi vyzuli topánky, ponožky a vyhrnuli tepláky. Takto „odľahčení“ skáčem do vody aj s podberákom v ruke a kapra na prví pokus podoberám.

To čo so mňa v tej chvíľu opadlo by sa dalo prirovnať k tatrovke plnej obrovských skál. Kričím na celú priehradu „YES“. Pot zo mňa leje potokom, srdce búcha ako o život a adrenalín stále funguje na sto percent. Keď kapra vynášam na podložku a rozbaľujem ho z podberáku, tak si doslova kľakám na kolená a som isto najšťastnejší kaprár pod slnkom. Je mi jasné, že má cez dvadsať kilogramov, je mi jedno koľko, ale som šťastný, že práve skončila jedna veľmi smolná etapa mojej rybárskej kariéry... 

Príprava obaľovacej pasty...

Hotové obalené kaprie bonbóniky...

Je potrebný presný náhod...

Rybu vážime, fotíme a obdivujeme. Miery sú 93cm a 21,8kg. Jedna z mojich najväčších rýb v živote, ale sto percentne najcennejšia a najváženejšia. Keď ju púšťam späť som naozaj šťastní, že to vidia všetci tí rybári, ktorý sem často chodia loviť a nemajú problém takúto rybu odviesť od vody a vyúdiť ju. Kapríka púšťam so slovami, ktoré už v duchu hovorím každej svojej ulovenej rybe: „šťastnú cestu a daj si pozor na rybárov!“

Rybári, púšťajme tieto poklady nazad do ich domova, aby sme mali čo chytať aj nabudúce!!!

Čo ku tomu dodať ešte na záver, už hádam len to, že raz to muselo prísť.....

Za NIKL Team Slovakia

Miloš Švihorík