Šoulačka v praxi

 Už dosť dlhú dobu poškuľujem po aspoň trochu odlišnom love kaprov, ako je všetkým dobre známa klasika prísť k vode, nakŕmiť, nahodiť, či zaviesť prúty, položiť ich do stojanu a čakať na záber. Oslovoval ma skôr nejaký akčnejší spôsob, kde som aj trochu v pohybe a hlavne, kde nepotrebujem so sebou ťahať celú výbavu, ktorá sa za chvíľu nezmestí ani do dodávky. Stále ma lákal lov, kde budem ešte viac spojený s prírodou a dokážem kapra prekabátiť aj inak ako len "čakaním na jednom mieste". Šúľačka sa mi zdala ako najlepšie riešenie, aj keď od začiatku mi bolo jasné, že som sa pustil na veľmi tenký ľad a že zdolať dajakého kapríka, ktorý ničím nerušený zbiera potravu z hladiny, alebo sa rýpe v riedkom nánose bahna nebude nič jednoduché. Bol som psychicky pripravený aj na prípadné začiatočné neúspechy. Všetky bytosti okolo vody ma majú asi naozaj radi, pretože to, aké prekvapenie mi priniesli hneď na prvej "akčnej" rybačke mi hádam ani neuveríte. 

 Najskôr som mal veľkú dilemu, akú lokalitu si zvolím na prvú šúľačkovú rybačku. Ani jeden z rybníkov, ktoré bežne navštevujem sa mi nezdal dostatočne vhodný a preto som hľadal niečo nové. Voľba nakoniec padla na menšie jazero, ktorého brehy boli z deväťdesiatich percent zarastené rákosím a príbrežné partie boli dostatočne plytké. Toto všetko sú predpoklady úspešného lovu s prútom v ruke a pár guľôčkami  Pop-Up vo vrecku. Keď som pred polnocou dorazil na breh jazera, bol som očarovaný scenériou, ktorá sa predo mnou rozprestierala. Vo svite mesiaca som ticho sedel na brehu pri nahodených prútoch a pozoroval všetko, čo sa deje na inak úplne pokojnej hladine. Už po pár chvíľach strávených pozorovaním, som mal vytipovaných hneď niekoľko lovných miest, kde som chcel uskutočniť svoj plán, ktorý znel: "Chytiť aspoň jednu rybu šúľačkovou metódou".

Do rána nebol samozrejme ani záber, pretože voda mala skoro tridsať stupňov celzia a ryby len malátne preplávavali sem a tam. Ráno som opäť zaujal pozíciu pozorovateľa a sledoval, čo sa kde deje. Celkovo považujem pozorovanie za najdôležitejšiu časť tohto spôsobu lovu. Darmo sa budem predierať rákosím, či boriť v bahne, keď ryby na tom mieste jednoducho nebudú. Najskôr ich treba nájsť. 

To však ešte stále neznamená, že keď uvidím prvého kapra na hladine, tak mu musím nahodiť pred nos nástrahu a je môj. Až také ľahké to nie je. Je tu treba byť nesmierne trpezliví, ostražití a hlavne splynúť s okolím. Vždy je treba keď už objavím dajakú rybku, alebo ako sa to stalo aj mne v tomto prípade viac rýb pohromade, ich chvíľu pozorovať. Je treba veľmi trpezlivo sledovať, ako sa pohybujú, ktorým smerom plávajú, či zbierajú potravu, alebo či len tak ostávajú pod hladinou a vyhrievajú sa na slniečku. Všetky tieto otázky musíte mať na sto percent zodpovedané a až potom môžete nahodiť nástrahu do vody. Inak to skončí, tak ako aj u mňa rozplašením rýb a zvírením bahnom na dne jazera. Ale poďme pekne poporiadku. 

 Slnko už bolo vysoko, keď som konečne stiahol úplne nečinné prúty. Jeden vzal do ruky, do druhej podberák a položku v ktorej som mal vysypaných zopár plávajúcich boilies, dajaké náhradné háčiky, malé olovká a kúsok fluorocarbonu. Veľmi ticho som dorazil na prvé vytipované miesto a pozoroval čo sa deje. Asi desať metrov predo mnou cca 20cm pod hladinou pokojne stáli traja kapríci okolo 8-10kg. Jedného som videl tak zreteľne, že som mu mohol spočítať zopár šupín na inak hladkom a do zlata zafarbenom tele.

Samozrejme klasická nerozvážnosť, začiatočnícka netrpezlivosť a vidina parádneho úlovku ma hnala k okamžitému náhodu medzi ryby. Ono sa vlastne ani nič iné nemohlo stať, ako to, čo sa stalo. Po dopade malého olovka na hladinu sa ryby rozpŕchli na všetky strany a boli nenávratne preč. Bol som samozrejme sklamaný, ale mohol som si zato sám. Ako sa vraví, každý sa učí na vlastných chybách a pri ďalšom zvolenom mieste som bol odhodlaný urobiť všetko inak. Keď som tam dorazil a potichu rozhrnul rákosie, oblial ma pot a srdiečko sa mi rozbúchalo do najvyšších obrátok. Predo mnou sa na slniečku vyhrievalo asi desať rôzne veľkých rýb, kde minimálne u dvoch som bol presvedčený, že sú to jedince nad 15kg. Pozoroval som ich už asi pol hodinu a môj entuziazmus stále viac a viac opadával, pretože ryby boli skoro úplne nehybné a o dajakom prijímaní potravy sa im isto ani nesnívalo.

Vybral som z podložky dve guľôčky žltých fluoro Pop-Up preliatych čistou ananásovou esenciou a hodil ich cca dva metre pred ryby, kde som predpokladal, že sa pohnú. Na moje veľké prekvapenie sa jedna z rýb odhadom 6kg pomaly priblížila k boilies a vcucla ho takou silou, že sa doslova vytvoril malý lievik na hladine. V zlomku však boilies vyplula naspäť a pokojne plávala pomalyčkým tempom ďalej. To už bol slušný "kontakt" s rybou aj keď zatiaľ len bez háčika. Akosi som však hlboko vo vnútri tušil, že dnes to víjde a ja si jedného z týchto mackov poťažkám. Opäť som sa však vrátil myšlienkami na zem a pozorujem čo sa bude diať ďalej. Ryby s pokojom oddychovali. Ich správanie sa však rázom zmenilo, keď sa oproti nim objavila skupinka asi štyroch ďaľších rýb, ktoré priplávali z pravej strany. Všetky ryby začali trochu viac plávať.

Pohybovali sa však stále len v akýchsi kruhoch a tu som veril, že je moja šanca. Vytipoval som si jednu tmavú veľmi dlhú rybu, ktorej dĺžku som odhadol aj cez meter a zameral som na ňu všetku pozornosť. Po dlhšom pozorovaní som bol presvedčený, že to je amur. 

Pretože tak dlhého kapra som si nevedel predstaviť. To mi však bolo jedno pretože to podľa odhadu bola najväčšia ryba, aká sa tam pohybovala a ja samozrejme "skromný" rybár som chcel chytiť hneď tú. Potichu som sa vzdialil od rákosia, a naviazal veľmi jednoduchú montáž. Na kmeňový vlasec som navliekol malé 25g olovko, malý obratlík č.8 a cca 40cm dlhú montáž z fluorocarbonu zakončenú háčikom choddy č.8. Ďalej už len napichnúť Pop-Up a veriť, že to zoberie. Opäť som rozhrnul rákosie s malou dušičkou, či tam ešte bude. Bol. Stále sa pohyboval v rovnakom kruhu. Veľmi opatrne som nahodil montáž asi 3m pred neho a čakal, čo sa bude diať.

To čo potom nasledovalo bolo ako z rybárskej encyklopédie. Keď prišla ryba k nástrahe, na sekundu sa zastavila, na čo ale následne urobila doslovný výpad ako šťuka, ktorá práve zaútočila na svoju korisť. Na takéto dačo som nebol vôbec pripravený a ten výpad mi skoro vytrhol udicu z ruky. Tu už vlastne ani nebolo treba prisekávať. Jednoducho som vyliezol spoza rákosia a pozoroval, ako ryba tlačí pre sebou vlnu smerom k protilahlím potopeným kríkom a stromom a ako mi mizne z navijaku stále nový a nový kus silonu.

Po vytiahnutí asi 40m vlasca som začínal mať obavu o to aby sa ryba nezamotala do potopených konárov a preto chtiac nechtiac, som si prevesil podberák cez hlavu a vkročil do vody rovnou čiarou za rybou. Tá nemala v úmysle sa vôbec vzdať a bojovala naozaj ako o život. Počas brodenia sa za ňou, som zažil aj rušné chvíle, pretože som narazil na veľmi riedke bahno a prepadol sa do neho ako do jamy. Úplne vážne som sa začal topiť. Voda sa za mnou zavrela a mne nezostávalo nič iné, len pustiť prút a všakovakými spôsobmi sa dostať zasa na pevnejší podklad. Podarilo sa. Opäť si prehadzujem cez hlavu teraz už mokrý, ale za to v tejto horúčave príjemne chladiví podberák a so zatajeným dychom prosím vodníka nech sa ryba medzičasom nezbavila háčika. Keď zodvihnem prút a dovíjam asi tri, štyri metre silonu cítim kontakt a silné zatrasenie hlavou. "Je tam". Vydýchol som si. Celé to pokračovalo ešte asi ďalších 15min. Obom nám už dochádzali sily, ale vzdať sa nechcel ani jeden z nás. Postupne sa skracovala aj dĺžka silonu medzi mnou a rybou. Keď som ju mal už skoro pod nohami, stále som si myslel, že ťahám veľkého amura a bol som pripravený na prípadný výpad. To čo sa zjavilo na hladine mi úplne vyrazilo dych a ešte len teraz som sa roztriasol od vzrušenia, ale aj strachu. Neviem to inak nazvať, ako len, že sa mi pod nohami vynorilo doslova prasa v rybacej podobe. Obrovský lysec, akého som nikdy nevidel. Papuľa veľká, že sa do nej bez problémov zmestí tenisová loptička. Môj malý háčik sa tam len mihotal a skoro vôbec nebol vidno. Potom to už išlo všetko pekne po poriadku. Nasledovali ešte dva menšie výpady a kapor mi bezpečne vkĺzol do podberáka... 

V tú chvíľu mi bolo jedno koľko bude vážiť a merať. Bol som prenesmierne šťastný a vďačný za tieto práve prežité chvíle, ktoré sa nestávajú každý deň. Bol to doslovný rybársky sviatok. Tešil som sa ako malé dieťa a kričal na celé jazero. O to bola moja radosť ešte väčšia, keď sa ručička váh zastavila na čísle 23,1kg a 110cm. A ak by vtedy pri mne neboli kámoši a neobdivovali by toto mohutné a zdravé zviera, tak by mi isto vtislo slzy do očí...

Ďakujem...

Za NIKL Team Slovakia

Miloš Švihorík