Vychádzajúce slnko

Posadnutý vášňou, ba neštítim sa povedať že až závislý na chvíľach pri vode, či skôr na pocite voľnosti, dokonalosti každého detailu okolitej prírody, opäť sedím na revíry, ktorý pre mňa toľko znamená. Užívam si každý okamih, každé zaspievanie vtáctva, každý zvuk žaby, ktorá dáva o sebe vedieť zo zátoky plnej lekien a kvetov lekníc. Sú to chvíle, ktoré nedajú spať a čo viac, v tých ťažších chvíľach vyčaria pri spomienke na nej úsmev na tvári.

Váha ryby nie je až tak dôležitá, ako spomienka, ktorú mi vytvoril

Sledujúc špičky svojich prútov striedavo so sledovaním svojho kŕmneho miesta popíjam rannú kávu a kochám sa pohľadom na jazero, nad ktorým jemne tancujú chuchvalce oparu, ktoré sú skrášlené prvými rannými lúčmi. Takto naservírovaný obraz je nostalgickým premostením do čias, kedy som ešte len spoznával krásy nielen kapráriny, ale prírody ako takej.

Z hlbokého zamyslenia ma vytrhne nesmelé píp… premostením, možno aj tým, že som vstával skoro a som ešte spomalený a zaspatý, stojím a zvieram ohnutý prút v rukách a meriam si sily s tunajším mohykánom. Zdolávanie, hrobové ticho, úplne prázdne jazero, vyššie spomínaná ranná scenéria krásneho divadla samotnej matky prírody je krásnou kolážou prekrývajúcich sa prvkov, ktoré mám to šťastie vidieť, zažiť a vnímať. Súboj je epický, ryby sú očividne vo veľmi dobrej kondícií a môj protivník mi nedaruje ani len centimeter zadarmo. Zopár posledných výpadov a hop- ryba sa trepoce, očividne vysilená v podberáku a ja neverím, že takáto kráska sa nachádza v tomto jazere.

Kapra vyberám na podložku, oblievam vodou a premeriavam si ho. “No čo kamarát. Vysilil som ťa? Neboj, dáme si spolu jednu fotku na pamiatku a vrátim ťa tam, kde si doma ty”. Prihováram sa mu, akoby vnímal, akoby cítil a počul. Kapor ma paradoxne akoby naozaj počul a maximálne spolupracuje. Jeho krásne šupiny, pripomínajúce tie najtrblietavejšie diamanty, neostali nepovšimnuté. Skvelá forma lysca, ktorý nemá ani náznak po škrabanci či odrenine. Skrátka, pre mňa úžasný kapor. Je krásny, zdravý a spravil mi veľkú radosť takže váha ryby nie je premňa až tak dôležitá, ako spomienka, ktorú mi vytvoril. S rybou vchádzam do príjemne vlažného jazera a lúčim sa s ňou. “Určite si ešte zmeriame sily, priateľu, len si daj pozor na tunajších..”

Dokonalý šupináč, bez jedinej chyby

Montáž skvele držala v tlamke kapra, kontrolujem ostrosť háčika, na ktorú treba v každom prípade dbať nie len pre úspešnosť zaseknutých rýb v radoch našich štatistík, no najmä pre bezpečnosť akejkoľvek ryby, ktorá ju nasaje. Háčik super, ostrý sťa britva. Beriem za hrsť boiliesu, ktorý si hádžem do vrecka, chytám kobru a kráčam k pontóniku na prikŕmenie lovného miesta, ktoré mi vydalo predošlého krásavca. Člup, člup a člup, pi pip pííííp… trvá mi zopár sekúnd, kým si uvedomím, že sa mi rozbehol môj lavý prút. Púšťam kobru a rozbieham sa k prútu. Ako som vyštartoval, vypadli mi gulôčky boiliesu z vrecka na zem. Nevšímam si túto skutočnosť, nakoľko jedinou vecou, na ktorú sa sústredím je opäť ohnutý prút s rybou na druhom konci. Pevne zvierajúc rúčku sa odhodlávam na prvý návin. Prešlo mi to, ryba sa rozhodla spolupracovať. Iba sem-tam dostane výpad a odmotá mi metre vlasca. Akoby to robila len z estetiky, aby som mal zážitok z nie tak obyčajného zdolávania. Rybu podoberám bez najmenšieho problému a opäť sa teším jej kráse. Tentokrát pán dokonalý šupináč, bez jedinej chyby, dlhšieho vzrastu. Keď už som mokrý od predošlého púšťania, rybu ani nevyberám na breh, ba naopak, skáčem za ňou do vody. Zopár snímkov a v momente, kedy som šiel rybu položiť na hladinu vody sa splašila a uštedrila mi zopár mokrých, chladných faciek. “No tak pardon, že som ťa vyrušil z ranného kŕmenia”, pomyslel som si. Ako som tak vyšiel na breh, pozbieral som rozsypané gulôčky kŕmenia a dokobroval hrsť navyše. Celkom mi vyhovovalo, že som mal oba prúty na brehu. Mohol som si obísť jazero a nahádzať si zo dve-tri lopatky tygrieho orechu 10-15 metrov za kŕmne miesto. Predsa len sa to ukázalo ako správna taktika a tie šupinaté potvorky to celkom rozožralo.

Vážme si to, čo máme!

Ako som sa tak vrátil z kŕmenia, doprial som si dokončiť ranný rituál v podobe skvelej kávy a pohľadu na hladinu, ktorá bola sťa rozliate olovo. Len tu a tam sa spravil občasne nesmelý krúžok od kŕmiacej sa ryby, ktorý túto dokonalú symetriu rovnej hladiny narušil. Vedel som, že mi zostáva už len zopár hodín lovu a tak som si s požívaním šálky kávy a úžívaním si okolitej harmónie švihol. Obe montáže putovali na asi 120m vzdialené lovné miesto, presne v ich živle a domove. Veď kto vie, možno sa niečo za tých pár hodín ešte pritrafí. A možno nie. Každopádne, už teraz môžem byť šťastný a vysmiaty. Rybník mi daroval dvoch svojich mohykánov. Ba čo viac, ukázal sa mi v plnej kráse, pri vychádzaní slnka svojou krásou a majestátnosťou prilákal do svojho blízkeho okolia množstvo rozmanitých vtákov, ktoré sa mi postarali o tú najkrajšiu symfóniu k rannej káve. Samozrejme, miestne žaby sa taktiež nenechali zahanbiť a vytrvalo im kontrovali.

Vážme si to, čo máme a prosím, nemyslime si, že je to automatické a je to naše. Dostali sme jedinečnú možnosť zažívať tieto momenty, tieto chvíle, prežívať tieto príbehy, ktoré nám ostávajú zaryté v hlavách v podobe spomienok, tak sa netvárme, že nám všetko patrí. To nie, ba naopak. Nepatrí nám nič okrem vzácneho práva využívať dary a krásy prírody. Skúsme prestať zdielať na sociálnych sieťach fotky z celého sveta, ako sa zamorujeme odpadkami, skúsme prestať zdielať srdcervúce fotky týraných zvierat pytliakmi a naopak skúsme začať od seba samých, od svojej krajiny, svojho okolia a možno sa budeme čudovať, aký rýchly spád, v tom pozitívnom slova zmysle, to naberie.

David Hudec